•  
  •  

História

Chotár obce Dvorníky bol osídlený už dávno, svedčí o tom viacero tu nájdených archeologický nálezov. Pri potoku sa našli dva kusy železnej trosky, pri hospodárskom dvore PD sa zistilo žiarové pohrebisko pilinskej a kyjatickej kultúry (163 hrobov bohatých na keramiku a bronzové ozdoby) a západne od obce na kopci Váradka boli objavené stopy osídlenia z obdobia pokročilého eneolitu a mladšej doby bronzovej, ako aj nálezy bolerázskej kultúrnej skupiny.

Dvorníky sú veľmi starou dedinou, prezrádza to aj názov obce. Dvorníci boli pôvodne kráľovskými poddanými spravovaní comesom, ktorí pracovali na kráľovských majetkoch. Podľa nich dostala obec názov, keď obyvatelia Dvorník boli dvorníkmi turnianskeho kráľovského predia, ale v 2. polovici 13. stor. majetky Turnianskeho hradu prechádzajú do rúk šľachtickej rodiny comesa Tekusa. Jeho vnuk Ján, Ladislavov syn sa už r. 1314 spomína s predikátom Tornai (de Thurna) a daroval majetok Zemlény (possessionam Zemlengumulchi) vykrojený zo zeme Dvorníky (de terra Udvarniky) svojmu vernému sluhovi Albertovi, synovi Jakuba, syna Corrada. Ten mu zachránil život pri dobýjaní hradu Esztergom a bojoval v armáde kráľa Karola. R. 1340 sa širšia rodina Rornai delí o svoje majetky a Dvorníky dostáva vetva sídliaca na Turnianskom hrade. Ďalšie osudy obce sú úzko späté s jeho panstvom, ktorého obec bola majetkom. Rodina Tornai vymrela po meči Jánom II. a ich majetky na základe odúmrtného práva prešli do rúk kráľa. Márne boli protesty iných vetví Tekusovho pomomstva, kráľ majetok a teda aj Dvorníky vymenil s chorvátskym a slavonským bánom Pavlom Bessenyőm (Ezdegei-Őzdöghei) a jeho magistrom Štefanom, synom Gregora Berencsiho za hrad Kő-kaproncu (dnes Kapivnica) v župe Kőrös. Po tejto výmene kráľ Žigmund novým majiteľom hradu Turňa opúšťa platiť lucrum camerae z celého panstva (teda aj z Dvorník) a zakazuje diktátorom a exaktorom vyrubovať spomínané poplatky.

V portálnom súpise Turnianskej župy okolo r. 1430 sa nespomína mestečko Turňa a teda ani Dvorníky. Po Pavlovej smrti r. 1436 získal majetok pravdepodobne jeho zať Štefan Sáfár Berencsi, dokonca dostal na hrad novú donáciu od kráľa, ktorý Turňu nazýva kráľovským hradom. Sáfár šarapatil po okolí, ale jeho meno sa vytráca r. 1440, keď turnianske panstvo do prenájmu dostáva Imrich Bebek. Po Bebekovej smrti sa majetok opäť vrátil do kráľových rúk, na hrade bývala jedna vetva rodu Tornay. Ale po bitke na Rigómező využil nepokojné časy Ján Jiskra z Brandýsa a obsadil hrad i jeho panstvo. S krátkymi prestávkami ho vlastnil do r. 1458. Potom panstvo prešlo do rúk kráľa, ktorý ho r. 1473 predal ostrihomskému arcibiskupovi Jánovi Beckensloerovi a jeho príbuznému Henrikovi Schon Domoszlaimu. Ale tí ho dlho nevlastnili, lebo r. 1476 panstvo odkúpil Imrich Zápolya, ktorého manželkou bola dcéra Imricha Bebeka. V tomto čase vo Dvorníkoch vlastnil majetkové diely Zápolyov verný stúpenec a jeho tajomník Pavol Varjú Zadelei. Ten r. 1487 zomrel a majetok odkázal bratovi palatínovi Štefanovi Zápolyovi, najmajetnejšiemu zemepánovi Uhorska a po jeho smrti r. 1499 sa majiteľom turnianskeho hradného panstva stal syn Ján Zápolya. Správ z čias panovania kráľa Mateja (1458-1490) je málo, ale do okolitých lesov chodil rád poľovať. Kvôli nevere ku kráľovi toto panstvo kráľ Ferdinand I. Jánovi Zápolyovi odobral a daroval Gašparovi Horváthovi (Vingárti), ale r. 1536 Imrich III. Bebek dostal novú donáciu na toto panstvo. Medzitým po moháčskej katastrofe do Uhorska vtrhli Turci a začalo dlhé obdobie tureckej okupácie. Nakoľko sa Gašpar Magócsy vyznamenal v bojoch proti kráľovi neverným Bebekovcom, a preto r. 1560 uviedli do panstva hradu Turňa, ale r. 1566 Juraj Bebek hrad obsadil. R. 1567 je opäť majetkom Magócsyho, v tom roku vymrel po meči Jurajom rod Bebekovcov. V tomto roku bolo v obci 10 port (8 celých a 4 polovičné), žilo tu 23 želiarov a dva domy boli prázdbe.

Od r. 1578 boli Dvorníky poplatné Turkom (6 port celých a 12 polovičných) a žilo tu maďarské obyvateľstvo. Po Magócsyho smrti r. 1579 panstvo vlastnilo viacero rodín (Magócsy, Móric, Semsey a Káthay). R. 1598 tu bolo 52 domov obývaných a 5 opustených. R. 1608 sa v obci spomína fília kalvínskej farnosti v Turni nad Bodvou. R. 1617 panstvo kúpil Maximilián Keglevich (Buzinkai), a tak sa Keglevichovci na dlhý čas stali tunajšími zemepánmi.

V 17. a na začiatku 18. stor. obec kvôli vojnovým udalostiam, chorobám a násilnostiam na pospolitom obyvateľstve spustla. V okolí obce operovali oddiely kuruckej armády, proti ktorým postupovali cisárski labanci a obyvateľstvo sa sťažovalo na ich ukrutnosti. R. 1710 v župe vypukla morová epidémia. Nečudo, že r. 1715 tu bývali len 4 rodiny (Adam, Berzsi, Kovács a Petro), preto po r. 1720 musela byť obec dosídlená maďarským a slovenským obyvateľstvom, lebo podľa lexikonu z r. 1773 sa tu rozprávalo maďarsky a slovensky. Dosídlenie obce bolo dôvodom, že tunajšie obyvateľstvo začalo vyznávať katolícku náboženskú vieru. Preto sa ich netýkali rôzne náboženské nepokoje a ani Tolerančný patent cisára Jozefa II. z r. 1781 R. 1828 tu bolo 89 domov a 698 obyvateľov, čo bolo jasným dôkazom rozvoja obce. R. 1838 vypukla v Turnianskej župe morová nákaza. R. 1848 Elek

Fényes opisuje obec takto: „Udvarnok – v Abovsko-Turnianskej župe, maďarská dedina, od Turni nad Bodvou západne na míle, 547 katolíckych, 74 kalvínskych obyvateľov. Úrodný chotár, chov oviec, hostinec, vodný mlyn, vinohrad, veľa panských budov. Zemepán gr. Keglevich. P.p. Rožňava.“ Obyvateľstvo obce sa teda zaoberalo poľnohospodárstvom a do 20. stor. aj vinohradníctvom. Vypuknutie maďarskej revolúcie 1848/49 prijalo aj tunajšie obyvateľstvo s nadšením dúfajúc, že Maďari si budú svoje osudy riadiť sami. Z obce podľa zákona o povinnej vojenskej službe do domobraneckej armády vstúpilo 5 miestnych obyvateľov. Bojovali v Košickom domobranekom prápore spolu s honvédmi z Abovskej, Turnianskej a Šarišskej župy. Významné vojnové udalosti sa v obci neodohrali, ale nakoľko ležala na krajinskej ceste, cez ňu sa presúvali oddiely oboch bojujúcich strán. Najväčším výdobytkom tohto nevšedného obdobia plného hrdinských činov bolo zrušenie poddanstva a tak postupné zlepšovanie životnej a kultúrnej úrovne obyvateľstva. R. 1868 je už vyššie spomenutý Zemlény zaznačený ako majer (samota). Ale malá obec v područí Zichyovcov sa vyvíjala v tieni väčších osídlení, dokonca Turňa nad Bodvou bola do r. 1881 (s výnimkou rokov Dréher, bohatý schwechtaský bankár (259 katatrálnych jutár), Rímskokatolícka farnosť Dvorníky (403 k.j.) a obec Dvorníky (206 k.j.). Dréherova časť v rýchlom slede prešla na budapeštiansku banku, potom na baróna Solymossyho a nakoniec na jeho zaťa grófa Jána Pallaviciniho. Výbuch I. svetovej vojny (1914-1918) priniesol pospolitému ľudu chudobu a žiaľ, aj tak pomalý vývoj obce sa zastavil. Na jej bojiskách padlo 12 miestnych obyvateľov (Jozef Berzsi, Mikuláš Horváth, Ján Juhász, Jozef Kurczi, Jozef Miliczki, Imrich Páll, Koloman Rigó, Jozef Simonyák, Jozef Smajda, Štefan Túri, Matej Vizslay, Ján Zsiga). Po r. 1918 sa Dvorníky stali súčasťou novovzniknutej I. ČSR.

Dvorníky aj naďalej boli poľnohospodárskou obcou. R. 1919 bol založený Dobrovoľnícky hasičský zbor, r. 1920 gróf Pallavicini predal svoje tunajšie pozemky obyvateľom. Pokles obyvateľstva poznačilo vysťahovalectvo do Ameriky, kde aj miestni obyvatelia odišli hľadať lepšie pracovné príležitosti. R. 1935 bol v obci založený futbalový klub USC, v tom roku bol vybudovaný obecný vodovod. Na námestí mal do r. 1945 obchod so zmiešaným tovarom M. Gedeon, vedľa bol hostinec. Po Viedenskej arbtitráži 2. novembra 1938 bola obec pripojená k Maďarsku, II: svetová vojna si z radov miestneho obyvateľstva vyžiadala krutú daň v podobe 20 vyhaslých životov (Elemír Balázs, Imrich Berzsi, Ján Bocsán, Vojtech Csontos, Imrich Galata, Július Görcsös, Štefan Hanko, František Haraszti, Ján Horváth, František Kiss-Páll, Jozef Kiss-Páll, František Kusztván, Július Matta, Imrich Miliczky, Štefan Miliczky, Ján Páll st., Ján Páll ml., Július Papp, Jozef Vizslay, Koloman Zsiga). 29. februára 1945 boli z Dvorníkov do ruského zajatia odvlečení 7 občania (Július Berzsi, Eugen Miliczky, Imrich Miliczky, Jozef Miliczky, Jozef Simkó, Jozef Varga, Pavol Vizslay). Front bol v obci dva týždne a spôsobil tu značné materiálne škody, v nejednom prípade sa jednalo aj o drancovanie tunajšieho obyvateľstva. R. 1945 obec pripadla Českoslovesnku, ale rušným časom nebol koniec. Obyvateľstvo maďarskej národnosti bolo zbavené občianskych práv a na nútené práce do Čiech bolo vysťahovaných 6 rodín. Ale tie sa do r. 1948 vrátili domov. Začalo sa socialistické budovanie obce. R. 1950 bola obec elektrifikovaná a zároveň sa začala stavba kultúrneho domu. Dôležitým sa ukázala výstavba železničnej trate Turňa nad Bodvou – Rožňava, keď jednou zo železničných zastávok postavenou r. 1955 sa stali aj Dvorníky. Táto železničná trať zlepšila spojenie obce so širším okolím a umožnila rozvoj priemyslu Dvorníkov. Tunajšie JRD bolo založené pomerne neskoro, až r. 1956. Spevnili sa cesty a vybudovali chodníky. V rámci IBV bolo vystavaných mnoho rodinných domov a tak obec zásadne zmenila svoju tvár. R. 1964 sa obce Zádiel, Dvorníky a Včeláre zlúčili do spoločnej obce Zádielske Dvorníky, toho roku sa zlúčili aj JRD. Z hľadiska pracovných možností bolo významným otvorenie vápencového lomu pre VSŽ vo Včelároch a r. 1973 cementárne Turňa v chotári obce. V chotári obce bol aj kameňolom. November 1989 ukončil vládu komunistickej strany a začal sa nový demokratizačný proces ČSFR. Je pravdou, že je možne slobodne vyznávať akúkoľvek náboženskú vieru, súkromne podnikať, bola zrušená cenzúra tlače. Ale na druhej strane sa prehlbuje kríza v spoločnosti, je všeobecne akútny nedostatok financií a zvyšuje sa nezamestnanosť. Napriek tomu bola v miestnom cintoríne postavená nová budova domu smútku a obec komplexne plynofikovaná.

Zaujímavý je vývoj počtu obyvateľov v obci. R. 1869 tu žilo 512 obyvateľov a ich počet sa nasledujúce obdobie len znižoval. R. 1900 ich počet klesol na 460, r. 1921 na 429, r. 1940 na 391, r. 1948 na 348, ale do r. 1961 sa počet obyvateľov zvýšil na 422. V spoločnej obci Zádielské Dvorníky r. 1970 žilo 750 obyvateľov.
Aj chotár obce Včeláre bol osídlený už pradávno o čom svedčia početné archeologické nálezy. Vo vápencovom lome bol objavený počas lámania kameňa mamutí kel a fragment lebečnej kosti, pravdepodobne soba. Pri ceste do osady sa našli zlomky keramiky neolitického rázu, pri poľnohospodárskom dvore zasa fragmenty keramiky z doby hallšatattskej a severne od tohto dvora črepy keramiky z doby hallštattskej a rímskej, ako aj tri kusy železnej trosky. Severne od predchádzajúcej lokality sa našlo torzo kamennej sekerky, obsidiánový oštep a úlomky keramiky z doby rímskej.

Včeláre nepatrili medzi najstaršie osídlenia turnianskeho predia, ale r. 1314 sa v listine opisujúcej hranice darovanej zeme Zemlengumulchi vykrojenej z Dvorník sa spomína Stará usadlosť (in fine Othelek), ktorá ležala na území dnešných Včelár. Obec sa prvýkrát spomína r. 1345, keď ju vlastnil Ján, syn Petra Mahésziho (de Mehes). Kráľ Ľudovít toho roku vydáva na výprave proti chorvátskym povstalcom listinu o vypočutí zemanov Turnianskej župy, ktorí boli s ním vo výprave, dáva Jánovi, synovi Petra Méhésziho a Mkulášovi, synovi Mórica, jeho bratrancovi ich vlastnú dedičnú zem Thapolchafeu v Turnianskej stolici, ležiacu pod vrchom Nadwarad. Túto zem neoprávnene držali kráľovskí ľudia z Hrhova. Ale s týmto majetkom nebolo niečo v poriadku. Méhésziovci zem Zemlen však neudržali a v portálnom súpise z čias okolo r. 1430 vystupuje samostatne od

Včelár a drží ju tamojší zeman. V rukách Méhésziovcov bolo vtedy 8 port. Teda jednalo sa o málo ľudnaté osídlenie. V rokoch 1438-1451 sa spomína Ladislav Méhészi, ktorý vystupoval na strane Silvestra Tornayho. Príbuznými Méhésziovcov pravdepodobne boli členovia rodiny Buzládovcov či Buczlóiovcov. V 2. polovici 15. stor. za vlády kráľa Mateja tu vlastnil majetkové diely tajomník Imricha Zápolyu Pavol Varjú Zadelei, ten neskôr prešiel na stranu kráľa. Obec aj naďalej bola majetkom zemanov, r. 1470 Szentkirályiovcov a Kálaniovcov, r. 1512 Nádasdyovcov (r. 1430 bol Barnabáš Nádasdy slúžnym Turnianskej župy). R. 1567 tu bola jedna a pol porty, žili tu 2 želiari, 2 domy boli prázdne a už v tom čase to bolo rozhodne maďarské osídlenie. R. 1606 je tu zemepánom rod Monokiovcov, r. 1660 Hlmyovci. V tom čase tu vlastnila majetkové diely aj rodina Gábrielovcov, do ktorej sa priženil Ján Thomka (Thomkfalvi a Falkusvalvi), ktorého maželkou bola Eva Gábrielová. Inak Včeláre mali podobné osudy ako susedné Dvorníky a preto neprekvapuje, že r. 1715 tu žili len 3 poddaní sedliaci a preto spustnutá obec musela byť dosídlená. V chotári obce sa spomínajú vinice. V krajinskom súpise zemanov z r. 1754/55 sa tu spomína Andrej Horváth (Brezoviczai), Andrej I. Bugarin Horváth (Brezovai) bol r. 1646 notárom a vyslancom župy, Andrej II. v rokoch 1722-1729 poslancom Turnianskej župy. Syn Jána Thomku František vo Včelároch býval, bol hlavným štátnym zástupcom Turnianskej župy a zomrel okolo r. 1790. S Tomkovcami boli v príbuzenskom pomere Gelleiovci, Koósovci, Gábrielovci a Óváriovci, s niektorými menami z týchto rodín sa stretávame aj vo Včelároch. Hlavný vokát župy Karol Horvát Bugarin (Bretovitzai) a prísažný župy Štefan Gelley (Gellei) bývali v obci. Jedná sa o koniec 18. stor. a prvé desťročia 19. stor. Hoci vo Včelároch žili významní predstavitelia Turnianskej župy, tá sa nikdy nevyvinula vo väčšie osídlenie, r. 1828 tu bolo 25 domov a žilo 233 obyvateľov. Elek Fényes opisuje r. 1851 obec takto: „Méhész-maďarská dedina v Abovsko-Turnianskej župe, od Turne na hodinu západne, 33 katol., 200 kalv. obyvateľov, s kalvínskym kostolom, jej chotár je z väčšej časti niva a naozaj úrodný, všetko lúky, všetko pasienky, má aj dobrý les. Zemepáni viacerí. P. p. Rožňava“. V 2. polovici 19. stor. tu bola najväčším majiteľom rodina Jeszenszkych, r. 1893 J. Jeszenszky (345 katastrálnych jutár). Neskôr od konca 19. stor. najväčšie majetkové diely tu vlastnili Szirmayovci. Počas I. svetovej vojny padol jeden tunajší obyvateľ, Bálint

Demeter. Po r. 1918 sa Včeláre stali súčasťou I. ČSR, jeho obyvatelia sa naďalej väčšinou zamestnávali v poľnohospodárstve. R. 1922 Jozef Szirmay predal svoje tunajšie majetky a odtiaľ sa natrvalo odsťahoval. Obec bola v rokoch 1938-1945 pripojená k Maďarsku, do ruského zajatia r. 1945 boli odvlečení traja občania (Ľudovít Korcsmáros, Bálint Molnár, Michal Seregély). Po r. 1945 sa Včeláre stali opäť súčasťou Československa. Za kulakov tu boli označení Jozef Elek a Daniel Molnár a ich majetky boli štátom skonfiškované. Je pravdou, že v auguste 1954 tu bolo založené JRD a v tom roku do obce zavedená elektrina, ale tu akoby zastal život. Po r. 1960 tu bola postavená budova predajne zmiešaného tovaru. R. 1964 sa stali Včeláre súčasťou obce Zádielské Dvorníky a r. 1990 obce Dvorníky – Včeláre. Včeláre si dodnes zachovali výzor obce z prelomu 19. a 20. stor., čo v budúcnosti môže byť veľký vklad do rozvoja vidieckej turistiky. Problémom ale je, že priemerný vek tunajšieho obyvateľstva rapídne klesá a otrasy spôsobované výbuchmi vo vápencovom lome nad osadou.
Vývoj počtu obyvateľov vo Včelároch do ich zlúčenia je veľavravný. R. 1869 tu žilo 192 obyvateľov, do r. 1900 sa ich stav znížil na 150 a do r. 1921 dokonca na 113. Ale do r. 1930 sa počet obyvateľov zvýšil na 146, do r. 1940 opäť klesol na 124, ale do r. 1948 znova zvýšil na 143 a r. 1961 tu žilo 130 obyvateľov.

Úradné hodiny

Pondelok: 08:00 - 12:00 12:30 - 15:30
Utorok: 08:00 - 12:00
Streda: 08:00 - 12:00 12:30 - 17:00
Štvrtok: nestránkový deň
Piatok: 08:00 - 12:00

Fotogaléria

Kalendár